Hodiny Hodrexshop

21.06.2013

Čas pokračuje bez šance aby sme sa doňho boli schopní starať. Samotný tlak prsta dokáže obmedziť ukazovateľ času na nástenných hodinách a tak nám dávať fiktívny dojem moci nad časom, ale predsa ťukanie hodín ostane v našej mysli. Vedomosť, že síce hodiny zvládneme spravovať, ale čas stále bije aj bez nás, tečúci plynulo ako nemenná vec, ktorá je nad všetkým a my sa môžeme hýbať len a len spolu s ňou. Bezodkladne s časom každý putuje ďalej – ľudia, príroda i všetky výtvory pozvoľna starnú.

Ak sa pozrieme koldokola seba, zaznamenáme, ako sa národy hrnú, nakoľko nás súri čas, ktorého nie je nikdy dosť. Po ulici sa uponáhľanou chôdzou ponáhľajú ľudia, hľadia na svoje náramkové hodinky a náhlia sa do zamestnania, nechže by nepredvídane nedorazili neskoro za svojimi povinnosťami. Veľa krát si prajú, žeby mohli mať okrem toho niekoľko minút, žeby stačilo potisnúť ručičku na nástenných hodinách vo výklade, naokolo ktorého prechádzali. Nech by tým pozmenili, alebo zastavili tú silnú lavínu života a dopriali si trošku viac odpočinku. Možnože sa niečoho napili, alebo možno si skočili do supermarketu, v ktorom boli také výnimočné zelené náramky, alebo si objednali čo len jeden ovocný pohár, ktorý by im rozžiaril úsmev na tvári. Len potom sa zase ohlási tikanie v mysli a oni vedia, že ich pohyb nesmú spomaliť.

Ktovie koľké zraky sa dvíhajú k nástenným hodinám, skúmajú, skoro ich hypnotizujú, aby bežali rýchlejšie. Takéto pohľady žiakov sú naliehavé a chceli by aspoň niekedy, keby sa hodiny posunuli dopredu a ušetrili by ich od nezaujímavého objasňovania vyučujúcich. Tento bod, tieto nástenné hodiny sú často krát najvyhľadávanejším miestom v možno aj každej triede, kde školáci dychtivo očakávajú koniec výučby. Dakedy bývava toto miesto vyhľadávané viac než samotná tabuľa.

Toľkí z nás si dobre pamätajú, ako u starkých pozorovali drevené nástenné hodiny. Predsa v pamäti každého ostáva okamžik, ako sa odrazu neveľké dvierka hodín otvorili a z nich vyletela malinká drevená kukučka, ktorá signalizovala čas.

Na námestiach sa muži i ženy obracajú a vypozorujú, akože sa deň pohol, kedykoľvek staré historické hodiny, zvonice, zvonkohry alebo už moderné hodiny, odbíjaním ohlasujú, ako čas prúdi a slnko kráča za svojou večnou cestou k západu.

Čas bol a je niečo, čo každého núti pozastaviť sa nad svojim životom. Náš pohľad sa obráti na nástenné hodiny a upomína nám to hodiny celého bytia. Viacerým z nás, či už v mladšom alebo staršom veku, blysne hlavou: „Strávili sme život tak, žeby sme sa cítili zmierení? Kebyže sa len čas dokázal obmedziť, ba dokonca vrátiť späť.“

Ale tikanie nástenných hodín neustáva a ďalej pokračuje. Hovorí nám o tom, že túžby ostanú iba priania. Čas bude postupovať a nám nezostáva iné, ibaže sa vzpriamiť a ísť ďalej osudom a rozmýšľať nad tým, že možno raz tieto naše vnútorné hodiny dotikajú a bude záležať iba na nás, či sa vyrovnaní usmejeme, uvedomelí si výborne stráveného života, alebo nebodaj budeme nespokojne pozorovať hodiny a márne si želať, aby sme opäť mohli žiť od začiatku a pozmeniť, čo sme ľahkovážne opomenuli.